Disharmónia, alebo nevedomosť?

      Pred nie dávnym časom som našiel odkaz na istú  stránku, kde sa autor článku pokúša vytvoriť konšpiračnú teóriu o tom, ako sme cielene masovo manipulovaní „nezdravou“ a „škodlivou“ hudbou, pretože je vraj nesprávne ladená. Keďže sa hudbou zaoberám a úspešne sa živím  opravou hudobných nástrojov, nedalo mi článok neprečítať si. Najskôr som sa pousmial, potom aj nahlas rozosmial, ale napokon, keď som videl komentáre iných čitateľov, uvedomil som si, že ľudská nevedomosť a hlúposť je skôr na zaplakanie. Autor článku sa zaoberá rozdielnosťou medzi frekvenciami tónov podľa štandardného základného ladenia na 440 Hz a ladenia 432 Hz, hovorovo nazývané aj ako „Viedenské a“ . Trhajúc kontexty a spájajúc niečo, čo nemá celkom správny a priamy súvis sa mu tuším aj podarilo mnoho ľudí svojou teóriou nachytať. Dokonca svoje tvrdenia sa pokúša podložiť odkazom na video z youtube, kde je vizuálne znázornené ako sa na nejakej rezonančnej doske hromadí a presúva piesok podľa toho, ako sa mení vlnová dĺžka v rôznych frekvenciách a vytvárajú sa tak rôzne obrazce. Ukážka inak veľmi pekná. Keď sa mu vzniknutý obrazec páči, podľa autora článku je to harmonické a zdravé, keď nie, je to disharmonické, nezdravé. Dokonca nás vraj takto cielene manipuluje nejaká elita, ktorá toto ladenie zaviedla ako štandardizované.  Ak  však zhrniem celú výpovednú hodnotu článku, pripodobnil by som to veľmi jednoducho asi k nasledovnému tvrdeniu: „Najkrajšie jablko je to vtedy, keď to nie je slivka“.

A tu je moje zdôvodnenie:

Už z hodín fyziky na základnej škole vieme, že zvuk je vlnenie. Ľudské ucho je schopné vnímať len určitý rozsah frekvencie (ale aj nad rámec tohto počuteľného rozsahu existuje ešte ultrazvuk, alebo infrazvuk atp.), no zostaňme pri hudbe. Každý jeden tón má rozdielnu vlnovú dĺžku, teda logicky rozdielnu frekvenciu.  Aby sme si ale nemuseli pamätať množstvo komplikovaných čísel, zaviedlo sa zjednotenie frekvencie základného tónu a¹ na 440 Hz a ostatné tóny sa ladia alikvotným pomerom k tomuto kalibrovanému.  Preto v tomto prípade hovoríme o štandardnom ladení. Zároveň to znamená, že ostatné tóny majú asi nasledovné  hodnoty: c¹=261,60; d¹=293,70; e¹=329,60; f¹=349,20; g¹=392,00 atď.,( hodnoty sú samozrejme udávané v Hz).  Násobením frekvencie sa posunieme o hudobnú oktávu vyššie, naopak delením o hudobnú oktávu nižšie. Preto platí, že pri a² je frekvencia 880,00 Hz a ostatné tóny vyzerajú asi nasledovne: c²=523,20; d²=587,30; e²=599,30; f²=698,50; g²=784,00 atď. Použil som len malý výsek, ale postupnosťou by som vedel poskytnúť konkrétne hodnoty od tónu  C₂ = 16,35 Hz (v hudobnej teórii tzv. subkontra) až   po c⁷ = 16 744,00 Hz. Rozdielnosť veľkého a malého písmena ako aj horného a dolného indexu  pri označovaní tónov nie je náhodná. Možno ste si všimli, že v desatinách násobky nie sú úplne matematicky presnými násobkami. Tieto drobné rozdiely sú dané tým, že harmonicky znejúce tóny musia znieť ľubozvučne a preto aritmetický prepočet je posunutý o ¼ poltónu. Túto skutočnosť objavil už v staroveku grécky matematik Pythagoras a preto sa mu do dnes hovorí „Phytagorejská kóma“. 

Každá hudobná skladba je ale melodická, teda striedajú sa v nej rôzne tóny. Z vyššie uvedeného je dúfam pochopiteľné, že v každej skladbe bez ohľadu na to, či počúvame populárnu hudbu, vážnu hudbu, jazz, alebo ľudovku sa preto striedajú aj rôzne frekvencie. Hudobná skladba sa dá tiež transponovať, teda posúvať a zahrať v rôznych tóninách. Tieto sa zväčša prispôsobujú hlasovým predpokladom speváka podľa jeho hlasových dispozícií  a tónového rozsahu. Rovnakú skladbu teda vie hudobník zahrať v akejkoľvek tónine, pokiaľ mu to rozsah nástroja dovolí, ale spevák je obmedzený vlastným hlasovým rozsahom, z pravidla žiaľ užším, ako je rozsah väčšiny hudobných nástrojov. Aj hudobne neznalý poslucháč, pokiaľ by počul po sebe rovnakú skladbu interpretovanú v rôznych tóninách, mohol by zachytiť  rozdiel.  No a prečo sa zaviedlo to štandardizované a¹ na frekvenciu 440 Hz? Ak spoločne hrá niekoľko hudobníkov, musia predsa vzájomne ladiť. Nástroje ako husle, gitara sa dajú mierne dolaďovať pomerne rýchlo. Ale napríklad akordeón,  klavír, cimbal, organ a množstvo iných nie je možné len tak preladiť v priebehu pár okamihov na inú frekvenciu. Ak by bol jeden nástroj posunutý v ladení o niekoľko Hz vyššie, iný nižšie, nemohli by spoločne hrať. Resp. ak by aj hrali, asi by sa taká hudba nedala počúvať.  Tým, že sa stanovila nejaká konkrétna hodnota frekvencie základného tónu sa dosiahla len univerzálnosť medzi hudobníkmi a výrobcami hudobných nástrojov. Preto svoju harmoniku môžem vziať pod pazuchu z vedomím, že mi bude ladiť aj zo susedovým klavírom, alebo akýmkoľvek iným nástrojom v Bratislave, Budapešti, Berlíne, alebo New Yorku  či Moskve, ak sú  tiež správne naladené. Inými slovami, jedná sa výlučne o jednoduché dohodnuté kótovanie rovnako, ako máme zaužívané, že volant v aute je na ľavej strane a jazdí sa po pravej strane.  Iste, viem, že v Anglicku je to naopak.  A keď popustím uzdu svojej fantázie, určite by som vymyslel nejakú konšpiráciu na zdôvodnenie toho, aké je to nezdravé, možno až nebezpečné.   A tiež mi napadá, keď zemepisnú výšku určujeme prepočtom podľa nadmorskej výšky, je to určené správne? Veď raz je morská vlna vyššie a inokedy nižšie. Niekedy je príliv, inokedy zasa odliv, tak je to vôbec zdravé? :)

Fyzici, alebo aj matematici by aj mňa možno mali v čom poopraviť, ale snažil som sa vystihnúť podstatu problematiky a vyvrátiť vymyslenú  a nelogickú teóriu s ktorou v žiadnom prípade nemôžem súhlasiť. 

Ak sa k tomu chcete tiež vyjadriť, môžete tak urobiť po kliknutí sem.

                                                                                                                    

                                                                                                                      www.saxofonservis.sk

Prečo saxofón očernie?

        Mnohí adepti na hudobníkov, ktorí sa obzerajú po nákupe nejakého nástroja z pod ruky sa orientujú na posudzovanie kvalít hudobného nástroja v prvom rade  vizuálnym dojmom. Ak niekto trebárs dá do ponuky v inzercii fotografiu staršieho nástroja, často je odrádzajúca a pôsobí dojmom škaredej stariny. Rovnako aj mnohých majiteľov saxofónov trápi, že ich nástroj akosi časom ošpatnel. Nie vždy to ale znamená, že takýto saxofón  je nekvalitný. Po zvukovej stránke totiž môže byť mnohonásobne lepší, ako nový  nástroj vyrobený z mäkšieho materiálu, alebo pri úspornejších technológiách. V takom prípade sa často oplatí investovať do opravy a rekonštrukcie starého hudobného nástroja. Hovorí sa, že v povojnovom období sa zbierali nábojnice z frontovej munície, ktoré sa následne tavili a z nich sa vyrábali hudobné nástroje. Materiálu bolo  dostatok, nešetrilo sa ním ako dnes, čo sa jednoznačne podpisuje aj pod výsledný zvukový efekt. Generálna oprava saxofónu, alebo reštaurovanie starého hudobného nástroja vôbec, nie je celkom lacná záležitosť, ale v mnohých prípadoch sa predsa len oplatí. V súčasnosti je dokonca akýmsi módnym trendom patina vintage, ktorá sa robí úmyselne na nových saxofónoch, no samozrejme zasa je to  výlučne vizuálny dojem.

U niektorých nástrojov sa ako povrchová úprava robilo, alebo do dnes ešte robí galvanické postriebrenie. Jedná sa o technológiu kombinácií chemického procesu a elektrolýzy. Po predpríprave sa celý nástroj ponorí do chemického roztoku vo vodivej nádobe, ktorá zároveň slúži ako jedna elektróda.  Funkciu druhej elektródy preberá  samotný ponorený hudobný nástroj. Po privedení elektrického prúdu sa začnú vylučovať čiastočky striebra. Hrúbka samotného postriebrenia musí byť 6 až 12 mikrónov, aby bol povrch schopný odolávať prirodzenému oteru pri používaní a samozrejme mohol sa ešte vyleštiť. Konkrétne saxofóny sa v minulosti vyrábali a u niektorých firiem ešte do dnes vyrábajú vo verziách hladkého, lesklého postriebrenia, ale aj matného. V dnešnej dobe je matnenie už skôr zriedkavosťou. Zmatnenie sa dosahovalo kefovaním mosadznými kefami s jemným vlasom o hrúbke cca 0,12 mm. Staré saxofóny vo verzii matného postriebrenia do dnes nachádzame najmä od výrobcov Amati, Weltklang, Kohlert, Keilwerth, ale aj iných. Striebro má však prirodzenú vlastnosť reagovať zo sirovodíkom. Tento vzniká rozkladom rôznych organických látok, ktoré sú schopné uvoľňovať síru. Ich vzájomným spojením a teda reakciou vzniká čierny sulfid Ag2S. Tejto reakcii sa žiaľ pri bežnom používaní saxofónu, alebo v podstate aj akéhokoľvek iného hudobného nástroja nedá celkom zabrániť.

Postriebrená povrchová úprava tenor saxofónu Weltklang, napadnutá sulfidom.

Dobrou správou ale zostáva, že aj pomerne intenzívne sčernanie sa dá ošetriť. Čierny sulfid je vo vode nerozpustný, preto sa používajú špeciálne prípravky na čistenie, umývanie, alebo ošetrovanie takýchto zanesených povrchov.  Používaním nevhodných chemických prípravkov  sčernanej oxidácie žiaľ dochádza aj k postupnému odlupovaniu striebra.  Stáva sa to následkom pôsobenia kyselín, alebo iných agresívnych látok. 

Alt saxofón Weltklang a lokálne olúpané lesklé postriebrenie.

Takto poškodená povrchová úprava sa už veľmi ťažko opravuje. Je to síce reálne, ale vyžaduje si to opieskovanie, chemické umytie celého nástroja a opätovné postriebrenie rovnako, ako pri výrobe.  Kvôli náročnému technologickému procesu je tento úkon aj z finančného hľadiska dosť nákladný. Preto ak ste šťastným majiteľom postriebreného hudobného nástroja, určite sa oplatí investovať do vhodných politúr, alebo prípravkov určených na ošetrovanie striebra. Ich cena  je voči nákladom za postriebrenie skutočne zanedbateľnou položkou. Ak potrebujete poradiť s výberom vhodného prípravku na ošetrenie svojho saxofónu, stačí použiť kontaktný formulár.

Ten istý tenor saxofón Weltklang, ako na prvej fotografii po vyčistení, ošetrení povrchovej úpravy a generálnej oprave. Povrchová úprava je matné postriebrenie.

 www.saxofonservis.sk