štvrtok 26. mája 2016

Keď sa šetrí na nesprávnom mieste



Alebo ako to dopadne, keď saxofón opravuje babrák


Oprava hudobných nástrojov nie je celkom lacná záležitosť a nezriedka sa stáva, že majiteľ saxofónu si vezme do hlavy, že si nástroj zreparuje sám doma na kolene s tým, čo má práve k dispozícii. Pri snahe ušetriť, dosiahne paradoxne naopak predraženie opravy. Tiež sa mi už niekoľko krát stalo, že sa zákazník dožaduje len zoradenia, nastavenia mechaniky, alebo doladenia saxofónu, pretože podlepky si vraj vymenil sám a nástroj sa mu nechce ozývať, alebo mu to robil iný „odborník“, no saxofón sa po oprave správa ešte horšie, ako pred ňou. Dokonca na Slovensku pôsobí „rádoby servisák“, ktorý sa síce skrýva pod hlavičku profesionálneho servisu, avšak výsledkami svojej práce to žiaľ vôbec nedokazuje. Tiež som niekoľko jeho prác musel „dorábať“.  Ubezpečujem každého zákazníka a tiež každého jedného čitateľa týchto riadkov, že nemám potrebu ani snahu niekoho ohovárať, iba konštatujem fakty a nižšie poskytnem ukážky a fotodokumentáciu práce pseudoodborníkov.

Je množstvo modelov saxofónov a okrem série sa líšia aj konštrukciou. Hoci len máličko, ale predsa aj priemermi tónových otvorov, tým pádom aj rozdielnosťou ich výšky, či rozloženia, aby bolo samozrejme zachované ladenie. Preto ak si niekto kúpi sadu podlepiek, je veľmi pravdepodobné, že priemerovo nebudú vyhovovať všetky. Čiastočne sa dajú niekedy a niektoré upraviť, no nie vždy sa to úspešne podarí. Osobne to riešim tak, že podlepky objednávam kusovo podľa práve potrebných rozmerov.  Na nasledujúcich niekoľkých obrázkoch môžete vidieť zbabrané pokusy o prispôsobenie rozmerov a o spôsoboch a technológiách lepenia ani nehovoriac.


Môžete si všimnúť nerovnomerný kruh okraja podlepky. V bode označenom červenou šípkou je medzera medzi okrajom klapky a podlepkou. Na protiľahlej strane naopak časť kože prečnieva mimo. Tiež je viditeľný odtlačok tónového otvoru, ktorý napovedá, že podlepka v niektorých bodoch nedolieha, teda nemôže tesniť


Na ďalšom obrázku je medzera a hneď vedľa nej vytŕčajúca koža nesymetricky orezanej podlepky po neodbornom zásahu. Koža je tým pádom úplne mimo vnútornej výstelky a nemôže ju pevne obopínať.
Takýmto spôsobom je podlepka neopraviteľne poškodená!


Pri pohľade z boku si tiež môžete všimnúť pokrčenú kožu. Práve tento jav spôsobuje nerovnomernú hrúbku nie len na boku, ale zvlášť na rubovej strane a tým pádom podlepka nemôže prirodzene priliehať rovnomerne po celom obvode. 



Hodnota posuvného meradla ukazuje rôznu hrúbku jednej a tej istej podlepky v dvoch rôznych bodoch.





Následkom takejto rôznosti hrúbok je podlepka skrížená a podľa odtlačku tónového otvoru je viditeľné, že na určitých miestach sa tónového otvoru ani nedotkne.
Podobne sa to stáva aj pri neodbornom osádzaní podlepiek, hoci sa použijú presné rozmery bez úprav.  V takom prípade je chybou technológia osádzania (lepenia).


Šípkami sú označené miesta, kde zákonite musí unikať vzduch.
Ak sa aj na rôznych tónových otvoroch použijú rôzne hrúbky podlepiek, tiež to môže mať za následok narušenie ladenia. Takáto chyba zároveň znefunkčňuje celý nástroj, nie len jeden tón.



V čase, keď som pripravoval tento článok, som zhodou náhod natrafil na inzerát istého mladého pána, ktorý dopytoval sadu podlepiek na alt saxofón. Vraj môže byť aj nekompletná, že do rezervy. Trochu zvláštna požiadavka ma zaskočila. V najúprimnejšej snahe pomôcť, som mu zavolal. Logicky som mienil v prvom rade zistiť, čo vlastne potrebuje a následne mu ponúknuť niekoľko možných riešení.  Povedal, že potrebuje vymeniť len dve poškodené podlepky. Ak by kúpil aj celú sadu, iste by bolo „potešením“, keby po investovaní niekoľko desiatok eur zistil, že v sade (či už kompletnej, alebo nekompletnej) chýba práve potrebný rozmer.  Prvou alternatívou, ktorú som navrhol, bola prirodzene odborná oprava. Túto zamietol zdôvodnením, že vraj by som za výmenu dvoch podlepiek pýtal 50 €, takže to nechce. Skutočne netuším, na základe čoho dospel k takej hodnote, kým z mojej strany žiadna konkrétna cena opravy nezaznela. Pán si ma iste zaškatuľkoval ako nenažraného zdierača a rozhodol sa hovor ukončiť. Musím dodať, že na jeho škodu. Bol by som mu totiž navrhol aj inú variantu, napríklad, nech presne odmeria rozmer potrebnej podlepky a pokojne by som vedel dodať hoci aj jeden kus práve chýbajúcej. Podľa rozmeru by to mohla byť doslova jedno eurová záležitosť. Komu niet rady, tomu niet ani pomoci. Práve takéto neuvážené a nerozumné rozhodnutia často dopadnú podobne, ako na obrázkoch vyššie. Tiež kúpu náhradných podlepiek do rezervy nepovažujem za najideálnejšiu. Nevhodným uložením sa totiž zvyknú deformovať a potom by mohli vyzerať asi ako na nasledovnom obrázku: 


V neposlednom rade, znovu pripomeniem, čo som už mnoho krát uvádzal v rôznych článkoch a na rôznych fórach – podlepka je vyrobená z kože, ktorá tiež podlieha starnutiu a tým stráca potrebnú elasticitu. Je to rovnaké ako o atramente – či píšeš, alebo nie, aj tak vyschne. Keď sa už teda niekto chystá šetriť, mal by v prvom rade zvážiť, či volí správny spôsob, alebo vhodné miesto. Menej totiž často nakoniec znamená viac.

Ak sa aj chystáte kúpiť saxofón z pod ruky a bez záruky, venujte pozornosť tiež podlepkám. Ak sa hoci len jedna podobá na niektorý z obrázkov vyššie, hrozí veľká pravdepodobnosť, že nástroj mal v rukách nejaký babrák. Zároveň to nemusí byť priamo človek, ktorý ho predáva. Aj z údajne profesionálneho servisu som videl polovicu podlepky vypodloženú kartónom papiera. Pre vás by to však mohlo čoskoro znamenať ďalšiu investíciu do opravy. 
www.saxofonservis.sk

pondelok 2. mája 2016

Drevené dychové hudobné nástroje



Drevené dychové nástroje

        Ak niekto vie, ako sa niečo robí, to ešte neznamená, že to reálne aj dokáže urobiť. Mať vedomosť,  totiž ešte neznamená mať schopnosť a už vôbec nie skúsenosti. 

        Rôzny materiál, z ktorého sa hudobné nástroje vyrábajú, má logicky aj rôzne vlastnosti. Tajomstvo najslávnejších Stradivárok bolo odhalené len pred pár rokmi, hoci maestro pôsobil ešte v osemnástom storočí. Stradivári sa snažil svoje husle ochrániť pred potenciálnymi drevokaznými škodcami a práve preto zdokonaľoval postupne povrchovú úpravu svojich strunových nástrojov. Postupne sa mu podarilo namiešať takú zlúčeninu laku, ktorá mala mať podľa neho tú najdokonalejšiu ochrannú účinnosť.  Najpravdepodobnejšie však ani on sám netušil, že zlúčenina ochranného laku bude mať aj vedľajší pozitívny účinok, ktorý dopomôže husliam nadobudnúť výnimočnú farbu tónu. Práve vďaka nej sa husle Stradivárky stali najžiadanejšími, tým pádom zároveň aj najvzácnejšími.
Výrobcovia hudobných nástrojov pochopili, že samotný zvuk nástroja ovplyvňuje nie len materiál, z ktorého je nástroj vyrobený, ale aj jeho opracovanie a v neposlednom rade povrchová úprava. Na kvalitné husle vraj musí drevo prirodzene schnúť aspoň päťdesiat rokov. Prirodzené schnutie v tomto prípade nenahradí žiadna sušička, ani akékoľvek zariadenie vyrobené na účel  urýchliť prirodzený proces zrenia dreva.

O drevenom saxofóne, alebo ako som šil drevo

        V našich oblastiach sa v minulosti používal aj trochu zvláštny hudobný nástroj tzv. „drčok“. Drčok je podobný pastierskej píšťalke, ale má namiesto šiestich, deväť dierok – tónových otvorov, teda podobne ako zobcová flauta. Zároveň sa líši tým, že má plátok,  ako klarinet, alebo saxofón. Tento sa v minulosti upevňoval konopným špagátom,  nie klasickou ligatúrou, akú poznáme dnes.
V súčasnosti je čosi podobné vyrábané pod názvom Xaphoon, alebo po našom – drevený saxofón (na obrázku). Jedná sa o nástroj vyrábaný kdesi na Havaji (Maui) z bambusového dreva. Horná časť je upravená na spôsob hubičky, na ktorú sa upevňuje tenor-saxofónový plátok, už pomocou klasickej kovovej ligatúry. Farbou zvuku sa preto podobá skutočnému saxofónu, tiež má chromatickú stupnicu, avšak bez kovovej mechaniky. 









Rozhodol som sa tento nástroj tiež vyskúšať.  Po asi dvadsiatich minútach hrania sa objavila prvá, ale závažná chyba. Pravdepodobne kombinácia rozdielnosti atmosférickej vlhkosti vzduchu a tiež prirodzenej vlhkosti dychu spôsobila prasknutie tela xafónu od hubičky až po prvý tónový otvor.
Trhlina vznikla po hraní, sprevádzaná patričným zvukovým efektom aj napriek vysušeniu  vyterákom (klasickým klarinetovým).  Po ďalších, zhruba  tridsiatich minútach, sa ozvalo ďalšie prasknutie a trhlina sa posunula ďalej, od prvého až k druhému tónovému otvoru.
Príčinu pripisujem súčinnosti niekoľkých aspektov a to nedostatočnej vyzretosti materiálu, pravdepodobnosť rýchlej zmeny podnebia (transport z ostrovov v Severnej časti Tichého oceánu – Európa) a znovu navlhnutiu dychom. Vnútorná časť nebola ničím impregnovaná. Akýkoľvek druh dreva je však (podľa mojej mienky) večne živý materiál, ktorý pracuje a bude pracovať aj po „X“ rokoch. U drevených hudobných nástrojoch nezáleží na tom, či sa jedná o eben, palisander, fernambuk, alebo inú drevinu, bambus nevynímajúc.

Podobný problém sa deje aj na klarinetoch a ďalších drevených dychových hudobných nástrojoch. Najčastejšie praská drevený súdok, ale tiež horná časť tela po blízky tónový otvor. Jedná sa o časti, ktoré sú pri hraní najvlhkejšie.  Opraviť takúto trhlinu nie je jednoduché. Väčšina „opravárov náturistov“ sa pokúsi trhlinu zatrieť rôznymi druhmi lepidla či tmelu. Takýmto spôsobom sa však problém vyrieši žiaľ len čiastočne a dočasne. Lepidlo, epoxid, alebo živica sa dostanú len  niekoľko stotín milimetra pod povrch. Trhlina bude vo svojej hlbšej časti vždy. Zároveň vzniká pravdepodobnosť, že prasklina sa v línii letokruhu bude posúvať aj ďalej, teda postupne hlbšie. V prípade poškodenia samotného tela klarinetu najskôr k ďalšiemu tonovému otvoru.  



Na obrázku môžete vidieť začínajúcu prasklinu, na tele klarinetu z ebenu (klarinet René Dumont Paris, model CONCERT). Majiteľ nástroja sa neúspešne pokúsil o svojpomocnú opravu. Pravdepodobne ostrým predmetom sa snažil vniesť do špáry nejaké lepidlo. Škrabance po oboch stranách nasvedčujú neodbornému zásahu takého predmetu (trhlina sama o sebe nie je rozvetvená).
Takýto defekt je dôležité v prvom rade zafixovať a spevniť, aby sa už narušená časť ďalej nemohla rozširovať ani predlžovať. Odborník, skutočne znalý svojho remesla v prvom rade použije kovové  „štifty“, ktoré vloží naprieč (kolmo) voči trhline. Ich počet je závislý od dĺžky praskliny.  Ja som v tomto prípade použil dva. Starí majstri túto techniku nazývajú „šitie dreva“.  Až následne sa stopy po oprave vytmelia a prekryjú.  Po oprave by to mohlo vyzerať asi takto:

Na fotografii je rovnaký klarinet (René Dumont Paris) ako na predošlej, ale po oprave. Z technického hľadiska je po takomto zafixovaní znemožnený ďalší pohyb trhliny, pretože kov nedovolí drevenému telu ďalšie roztiahnutie, ani zmrštenie. Drevo totiž na rozdiel od iných materiálov pučí.  Po estetickej stránke by sa to dalo ešte o málo zdokonaliť. Bledý fliačik v pravej strane je vyčnievajúci, ešte nezamaskovaný (alebo zatiaľ zle zamaskovaný),  koniec jedného z  kovových spevňovacích klinov (štiftov). 


Zaujíma vás viac? Použite kontaktný formulár KLIKNUTÍM SEM

 Peter Beniačik