Disharmónia, alebo nevedomosť?

      Pred nie dávnym časom som našiel odkaz na istú  stránku, kde sa autor článku pokúša vytvoriť konšpiračnú teóriu o tom, ako sme cielene masovo manipulovaní „nezdravou“ a „škodlivou“ hudbou, pretože je vraj nesprávne ladená. Keďže sa hudbou zaoberám a úspešne sa živím  opravou hudobných nástrojov, nedalo mi článok neprečítať si. Najskôr som sa pousmial, potom aj nahlas rozosmial, ale napokon, keď som videl komentáre iných čitateľov, uvedomil som si, že ľudská nevedomosť a hlúposť je skôr na zaplakanie. Autor článku sa zaoberá rozdielnosťou medzi frekvenciami tónov podľa štandardného základného ladenia na 440 Hz a ladenia 432 Hz, hovorovo nazývané aj ako „Viedenské a“ . Trhajúc kontexty a spájajúc niečo, čo nemá celkom správny a priamy súvis sa mu tuším aj podarilo mnoho ľudí svojou teóriou nachytať. Dokonca svoje tvrdenia sa pokúša podložiť odkazom na video z youtube, kde je vizuálne znázornené ako sa na nejakej rezonančnej doske hromadí a presúva piesok podľa toho, ako sa mení vlnová dĺžka v rôznych frekvenciách a vytvárajú sa tak rôzne obrazce. Ukážka inak veľmi pekná. Keď sa mu vzniknutý obrazec páči, podľa autora článku je to harmonické a zdravé, keď nie, je to disharmonické, nezdravé. Dokonca nás vraj takto cielene manipuluje nejaká elita, ktorá toto ladenie zaviedla ako štandardizované.  Ak  však zhrniem celú výpovednú hodnotu článku, pripodobnil by som to veľmi jednoducho asi k nasledovnému tvrdeniu: „Najkrajšie jablko je to vtedy, keď to nie je slivka“.

A tu je moje zdôvodnenie:

Už z hodín fyziky na základnej škole vieme, že zvuk je vlnenie. Ľudské ucho je schopné vnímať len určitý rozsah frekvencie (ale aj nad rámec tohto počuteľného rozsahu existuje ešte ultrazvuk, alebo infrazvuk atp.), no zostaňme pri hudbe. Každý jeden tón má rozdielnu vlnovú dĺžku, teda logicky rozdielnu frekvenciu.  Aby sme si ale nemuseli pamätať množstvo komplikovaných čísel, zaviedlo sa zjednotenie frekvencie základného tónu a¹ na 440 Hz a ostatné tóny sa ladia alikvotným pomerom k tomuto kalibrovanému.  Preto v tomto prípade hovoríme o štandardnom ladení. Zároveň to znamená, že ostatné tóny majú asi nasledovné  hodnoty: c¹=261,60; d¹=293,70; e¹=329,60; f¹=349,20; g¹=392,00 atď.,( hodnoty sú samozrejme udávané v Hz).  Násobením frekvencie sa posunieme o hudobnú oktávu vyššie, naopak delením o hudobnú oktávu nižšie. Preto platí, že pri a² je frekvencia 880,00 Hz a ostatné tóny vyzerajú asi nasledovne: c²=523,20; d²=587,30; e²=599,30; f²=698,50; g²=784,00 atď. Použil som len malý výsek, ale postupnosťou by som vedel poskytnúť konkrétne hodnoty od tónu  C₂ = 16,35 Hz (v hudobnej teórii tzv. subkontra) až   po c⁷ = 16 744,00 Hz. Rozdielnosť veľkého a malého písmena ako aj horného a dolného indexu  pri označovaní tónov nie je náhodná. Možno ste si všimli, že v desatinách násobky nie sú úplne matematicky presnými násobkami. Tieto drobné rozdiely sú dané tým, že harmonicky znejúce tóny musia znieť ľubozvučne a preto aritmetický prepočet je posunutý o ¼ poltónu. Túto skutočnosť objavil už v staroveku grécky matematik Pythagoras a preto sa mu do dnes hovorí „Phytagorejská kóma“. 

Každá hudobná skladba je ale melodická, teda striedajú sa v nej rôzne tóny. Z vyššie uvedeného je dúfam pochopiteľné, že v každej skladbe bez ohľadu na to, či počúvame populárnu hudbu, vážnu hudbu, jazz, alebo ľudovku sa preto striedajú aj rôzne frekvencie. Hudobná skladba sa dá tiež transponovať, teda posúvať a zahrať v rôznych tóninách. Tieto sa zväčša prispôsobujú hlasovým predpokladom speváka podľa jeho hlasových dispozícií  a tónového rozsahu. Rovnakú skladbu teda vie hudobník zahrať v akejkoľvek tónine, pokiaľ mu to rozsah nástroja dovolí, ale spevák je obmedzený vlastným hlasovým rozsahom, z pravidla žiaľ užším, ako je rozsah väčšiny hudobných nástrojov. Aj hudobne neznalý poslucháč, pokiaľ by počul po sebe rovnakú skladbu interpretovanú v rôznych tóninách, mohol by zachytiť  rozdiel.  No a prečo sa zaviedlo to štandardizované a¹ na frekvenciu 440 Hz? Ak spoločne hrá niekoľko hudobníkov, musia predsa vzájomne ladiť. Nástroje ako husle, gitara sa dajú mierne dolaďovať pomerne rýchlo. Ale napríklad akordeón,  klavír, cimbal, organ a množstvo iných nie je možné len tak preladiť v priebehu pár okamihov na inú frekvenciu. Ak by bol jeden nástroj posunutý v ladení o niekoľko Hz vyššie, iný nižšie, nemohli by spoločne hrať. Resp. ak by aj hrali, asi by sa taká hudba nedala počúvať.  Tým, že sa stanovila nejaká konkrétna hodnota frekvencie základného tónu sa dosiahla len univerzálnosť medzi hudobníkmi a výrobcami hudobných nástrojov. Preto svoju harmoniku môžem vziať pod pazuchu z vedomím, že mi bude ladiť aj zo susedovým klavírom, alebo akýmkoľvek iným nástrojom v Bratislave, Budapešti, Berlíne, alebo New Yorku  či Moskve, ak sú  tiež správne naladené. Inými slovami, jedná sa výlučne o jednoduché dohodnuté kótovanie rovnako, ako máme zaužívané, že volant v aute je na ľavej strane a jazdí sa po pravej strane.  Iste, viem, že v Anglicku je to naopak.  A keď popustím uzdu svojej fantázie, určite by som vymyslel nejakú konšpiráciu na zdôvodnenie toho, aké je to nezdravé, možno až nebezpečné.   A tiež mi napadá, keď zemepisnú výšku určujeme prepočtom podľa nadmorskej výšky, je to určené správne? Veď raz je morská vlna vyššie a inokedy nižšie. Niekedy je príliv, inokedy zasa odliv, tak je to vôbec zdravé? :)

Fyzici, alebo aj matematici by aj mňa možno mali v čom poopraviť, ale snažil som sa vystihnúť podstatu problematiky a vyvrátiť vymyslenú  a nelogickú teóriu s ktorou v žiadnom prípade nemôžem súhlasiť. 

Ak sa k tomu chcete tiež vyjadriť, môžete tak urobiť po kliknutí sem.

                                                                                                                    

                                                                                                                      www.saxofonservis.sk