Drevené dychové nástroje
Ak niekto vie, ako sa niečo robí, to
ešte neznamená, že to reálne aj dokáže urobiť. Mať vedomosť, totiž ešte neznamená mať schopnosť a už
vôbec nie skúsenosti.
Rôzny materiál, z ktorého sa
hudobné nástroje vyrábajú, má logicky aj rôzne vlastnosti. Tajomstvo
najslávnejších Stradivárok bolo odhalené len pred pár rokmi, hoci maestro
pôsobil ešte v osemnástom storočí. Stradivári sa snažil svoje husle ochrániť
pred potenciálnymi drevokaznými škodcami
a práve preto zdokonaľoval postupne povrchovú úpravu svojich strunových
nástrojov. Postupne sa mu podarilo namiešať takú zlúčeninu laku, ktorá mala mať
podľa neho tú najdokonalejšiu ochrannú účinnosť. Najpravdepodobnejšie však ani on sám netušil,
že zlúčenina ochranného laku bude mať aj vedľajší pozitívny účinok, ktorý
dopomôže husliam nadobudnúť výnimočnú farbu tónu. Práve vďaka nej sa husle
Stradivárky stali najžiadanejšími, tým pádom zároveň aj najvzácnejšími.
Výrobcovia hudobných nástrojov
pochopili, že samotný zvuk nástroja ovplyvňuje nie len materiál, z ktorého
je nástroj vyrobený, ale aj jeho opracovanie a v neposlednom rade povrchová úprava. Na kvalitné husle
vraj musí drevo prirodzene schnúť aspoň päťdesiat rokov. Prirodzené schnutie
v tomto prípade nenahradí žiadna sušička, ani akékoľvek zariadenie
vyrobené na účel urýchliť prirodzený
proces zrenia dreva.
O drevenom saxofóne, alebo ako som šil drevo
V našich oblastiach sa
v minulosti používal aj trochu zvláštny hudobný nástroj tzv. „drčok“. Drčok je podobný pastierskej
píšťalke, ale má namiesto šiestich, deväť dierok – tónových otvorov, teda
podobne ako zobcová flauta. Zároveň sa líši tým, že má plátok, ako klarinet, alebo saxofón. Tento sa
v minulosti upevňoval konopným špagátom, nie klasickou ligatúrou, akú
poznáme dnes.
V súčasnosti je čosi podobné vyrábané
pod názvom Xaphoon, alebo po našom – drevený
saxofón (na obrázku). Jedná sa o nástroj vyrábaný kdesi na Havaji
(Maui) z bambusového dreva. Horná časť je upravená na spôsob hubičky, na
ktorú sa upevňuje tenor-saxofónový plátok, už pomocou klasickej kovovej
ligatúry. Farbou zvuku sa preto podobá skutočnému saxofónu, tiež má chromatickú stupnicu, avšak bez kovovej
mechaniky.
Rozhodol som sa tento nástroj tiež vyskúšať. Po asi dvadsiatich minútach hrania sa
objavila prvá, ale závažná chyba. Pravdepodobne kombinácia rozdielnosti
atmosférickej vlhkosti vzduchu a tiež prirodzenej vlhkosti dychu spôsobila
prasknutie tela xafónu od hubičky až po prvý tónový otvor.
Trhlina
vznikla po hraní, sprevádzaná patričným zvukovým efektom aj napriek vysušeniu vyterákom (klasickým klarinetovým). Po ďalších, zhruba tridsiatich minútach, sa ozvalo ďalšie
prasknutie a trhlina sa posunula ďalej, od prvého až k druhému tónovému
otvoru.
Príčinu
pripisujem súčinnosti niekoľkých aspektov a to nedostatočnej vyzretosti materiálu, pravdepodobnosť rýchlej zmeny podnebia (transport z ostrovov v Severnej
časti Tichého oceánu – Európa) a znovu navlhnutiu
dychom. Vnútorná časť nebola ničím
impregnovaná. Akýkoľvek druh dreva je však (podľa mojej mienky) večne živý
materiál, ktorý pracuje a bude pracovať aj po „X“ rokoch. U drevených hudobných nástrojoch nezáleží na tom,
či sa jedná o eben, palisander, fernambuk, alebo inú drevinu, bambus nevynímajúc.
Podobný
problém sa deje aj na klarinetoch a ďalších drevených dychových hudobných
nástrojoch. Najčastejšie praská drevený súdok, ale tiež horná časť tela po blízky
tónový otvor. Jedná sa o časti, ktoré sú pri hraní najvlhkejšie. Opraviť takúto trhlinu nie je jednoduché.
Väčšina „opravárov náturistov“ sa pokúsi trhlinu zatrieť rôznymi druhmi lepidla
či tmelu. Takýmto spôsobom sa však problém vyrieši žiaľ len čiastočne a dočasne. Lepidlo,
epoxid, alebo živica sa dostanú len
niekoľko stotín milimetra pod povrch. Trhlina bude vo svojej hlbšej
časti vždy. Zároveň vzniká pravdepodobnosť, že prasklina sa v línii
letokruhu bude posúvať aj ďalej, teda postupne hlbšie. V prípade
poškodenia samotného tela klarinetu najskôr k ďalšiemu tonovému otvoru.
Na obrázku
môžete vidieť začínajúcu prasklinu, na tele klarinetu z ebenu (klarinet
René Dumont Paris, model CONCERT). Majiteľ nástroja sa neúspešne pokúsil o svojpomocnú
opravu. Pravdepodobne ostrým predmetom sa snažil vniesť do špáry nejaké
lepidlo. Škrabance po oboch stranách nasvedčujú neodbornému zásahu takého predmetu (trhlina
sama o sebe nie je rozvetvená).
Takýto defekt je dôležité v prvom
rade zafixovať a spevniť, aby sa už narušená časť ďalej nemohla rozširovať
ani predlžovať. Odborník, skutočne znalý svojho remesla v prvom rade
použije kovové „štifty“, ktoré vloží
naprieč (kolmo) voči trhline. Ich počet je závislý od dĺžky praskliny. Ja som v tomto prípade použil dva. Starí
majstri túto techniku nazývajú „šitie
dreva“. Až následne sa stopy po
oprave vytmelia a prekryjú. Po oprave by
to mohlo vyzerať asi takto:
Na fotografii
je rovnaký klarinet (René Dumont Paris) ako na predošlej, ale po oprave. Z technického
hľadiska je po takomto zafixovaní znemožnený ďalší pohyb trhliny, pretože kov
nedovolí drevenému telu ďalšie roztiahnutie, ani zmrštenie. Drevo totiž na
rozdiel od iných materiálov pučí. Po
estetickej stránke by sa to dalo ešte o málo zdokonaliť. Bledý fliačik
v pravej strane je vyčnievajúci, ešte nezamaskovaný (alebo zatiaľ zle
zamaskovaný), koniec jedného z
kovových spevňovacích klinov (štiftov).
Zaujíma vás viac? Použite kontaktný formulár KLIKNUTÍM SEM.
Peter Beniačik
